Minulý rok som prešiel sám na bicykli z najjužnejšieho bodu na najvýchodnejší bod Slovenska (Patince - Nová Sedlica). Dôvod prečo som išiel sám a nie s Luciou bol jednoduchý, čakali sme bábo. Tak som si to musel odbicyklovať sám. Asi mesiac po mojom návrate sa narodil Maxim, ktorý nedávno oslávil prvé narodeniny, tak sme sa rozhodli že sa pôjdeme bicyklovať už aj s ním. Tento krát padla voľba na Rakúsko, keďže sme vedeli čo nás čaká (cez Rakúsko sme išli takmer týždeň na našej cykloceste z Bratislavy do Paríža).

Aj keď sme zo začiatku váhali, či je dobrý nápad ísť s ročným dieťaťom na dlhšiu cestu s bicyklami, nakoniec sme sa rozhodli, že to aspoň skúsime a uvidíme. Trasu sme naplánovali okolo rakúskeho Neusiedler See (cca 60km od Bratislavy) aby sme sa v prípade problémov vedeli vrátiť na Slovensko.

Doteraz sme boli zvyknutý cestovať len dvaja, cestovať s dieťaťom bola pre nás nová skúsenosť a všetko bolo treba inak naplánovať ako sme to robili doteraz. Dospelý človek nepotrebuje toľko vecí na cestovanie, ale dieťa musí mať so sebou veľa vecí navyše: plienky, jedlo, oblečenie, hračky atď.

Prvá vec, ktorú sme museli vyriešiť bolo, ako budeme prevážať Maxima. Na krátke trasy používame cyklo sedanku, ktorá sa upevňuje na nosič bicykla. Ale mi sme sa plánovali presúvať aj na dlhšie vzdialenosti a tu by už sedenie v cyklo sedanke bolo dosť nepohodlné a spať sa v nej určite nedá. Preto sme sa rozhodli pre vozík ťahaný za bicyklom v ktorom dieťa môže pohodlne sedieť a aj sa vyspať a dá sa v ňom prenášať aj menšia batožina (cca 10kg). Ale tu nastal prvý problém. Cyklovozík, ktorý sme chceli, sa na Slovensku nedal zohnať. Minuloročný model už bol vypredaný a nový model mal byť dostupný až od konca júla. Bez cyklovozíka sa nedalo vyštartovať tak sme čakali aj s nákupom ostatných vecí ako bol napríklad nový stan, keďže starý sme mali len pre dve osoby a tam by sme sa už všetci nezmestili. Tak sa začal klasický kolotoč nakupovania. V internetovom obchode deklarovali, že produkt majú na sklade a odosielajú nasledovný pracovný deň, ale ešte po takmer dvoch týždňoch ho stále nemali na sklade, tak sme objednávku zrušili a objednali v inom obchode a čuduj sa svete za dva dni sme ho mali už doma. Následne sme mohli zaobstarať aj ďalšie veci, ktoré sme potrebovali na cestu.

Nakoniec sme štartovali s dvoma cyklovozíkmi. Jeden bol pre Maxima a jeden na batožinu. Kedže už nebolo možné všetky veci umiestniť na nosiče na bicykli.

Jedinú obavu som mal z toho, že Maxim nebude chcieť v cyklovozíku sedieť, lebo sme nemali možnosť v našom okolí si žiadny cyklovozík vyskúšať, na čo sme aj veľmi rýchlo doplatili, ale k tomu sa dostanem za chvíľu.

Ak plánujete použiť cyklovozík len na pár dní je možné si cyklovozík požičať a kupovať sa Vám ho neoplatí. Alebo si môžete najprv vyskúšať či v cyklovozíku bude Vaše dieťa vôbec chcieť sedieť.

Konečne nastal deň “D” a mi sme mohli vyštartovať. Z vlastnej skúsenosti viem že najkritickejší býva prvý a posledný deň cesty. A to sa mi v podstate aj potvrdilo :)

Prvá úloha bola správne rozložiť veci do batožinového vozíka aby sa tam zmestilo všetko čo sme chceli so sebou zobrať. Nakoniec sme museli niektoré veci nechať doma, lebo sme zistili, že sa nám tam už jednoducho nezmestia. Napríklad sme nechali doma celé topánky a rozhodli sme sa, že budeme mať len sandále a ak bude zima budeme si dávať teplé ponožky. Toto je väčšinou moment kedy musíme spraviť kompromis a správne sa rozhodnúť čo si so sebou zobrať. Je to podobné ako keď slimáčik musí mať všetko potrebné so sebou v domčeku. Ak vydržíte s tým čo máte zo sebou týždeň, tak to potom vydržíte kľudne aj mesiac či dva (možno zistíte že máte niečo aj zbytočne navyše). Vedieť sa rozhodnúť čo všetko so sebou vziať vôbec nie je také jednoduché ako sa na prvý pohľad môže zdať :)

Nakoniec sme vyštartovali až okolo obeda, lebo sme ešte čakali na stan bez ktorého sme nemohli odísť. V pláne sme mali odbicyklovať cca 50-60 kilometrov kým sa dostaneme k jazeru a hlavne do najbližšieho kempu. Ale ako som písal prvý deň je väčšinou kritický a tak hneď prvý deň na nás čakalo nemilé prekvapenie. Keď sme vyrážali dali sme Maxima v podstate prvý krát do cyklovozíka. Po chvíli v ňom zaspal a my sme sa tešili ako všetko ide hladko a už sme sa videli v cieli. Asi prvé dve hodiny keď Maxim spal bolo všetko v pohode. Potom sa zobudil a my sme si odpočinuli na odpočívadle. Najedli sme sa a chystali sa vyraziť na cestu. Ale tu nastal problém. Maxim už zrazu nechcel ísť do cyklovozíka, začal plakať a trhať so sebou (čo malé deti robievajú dosť často a radi :). Ale ešte nám zostávali asi tri hodiny cesty. Skúšali sme si dávať pauzy: pol hodina pauzy a polhodina cesty, ale to dopadlo vždy tak, že na hodinu pauzy bolo 5 minút jazdy. Maxim jednoducho vôbec nechcel ísť do cyklovozíka. Už sa začalo stmievať a nám bolo jasné, že do kempu sa už nedostaneme. Tak sme sa rozhodli, že budeme musieť prespať niekde v lese, lebo sme skončili v takom bode, že už sa nedalo ísť ani dopredu ani nazad. Niekde som počul, že v Rakúsku sa nesmie stanovať, tak som našiel neďaleko cesty také miestečko, kde by sme vedeli rozložiť stan a prespať. Ale ako sme sa rozložili, pristavilo sa pri nás auto a tak som išiel k nemu zistiť čo sa deje. Najprv som pánovi povedal, že moja nemčina nie je moc dobrá a zrejme mu nebudem rozumieť. Keď ujo videl, že by mi musel všetko zložito vysvetlovať, ukázal mi poľovnícku pušku, ktorú mal vedľa seba na sedadle a ukázal “parôžky” a nakoniec dodal “pif paf”. Tak som zistil, že sme sa práve rozložili v poľovníckom revíre, kde sa chystali v noci poľovať. Dnes je to celkom zábavná historka, ale vtedy mi nebolo všetko jedno. Nakoniec sme sa presunuli k neďalekej ceste, kde chodili autá a bol predpoklad, že tam snáď strielať nebudú. Tam sme rozložili stan a prespali našu prvú noc. Ráno sme sa šťastne zobudili do nového dňa (našťastie si nás nikto nepomýlil s jeleňon :).

Skoro ráno sme sa zbalili a vyrazili na cestu, ale zase bol problém s Maximom. Zhnusil sa mu cyklovozík a už len keď ho zbadal začal strašne plakať. Potrebovali sme sa však presunúť do najbližšieho kempu. Plačúceho Maxima sme posadili do vozíka a vyrazili na cestu. Po dlhom plači nakoniec zaspal a konečne sme dorazili do kempu. Náš cyklovozík sa dá používať aj ako kočík, ale Maxim nechcel za žiadnu cenu sadnúť ani do kočíka a na rukách ho nosiť na dlhšie vzdialenosti už nepripadalo do úvahy (z malého pupkáča už poriadne boleli ruky :). Tak sme nakoniec zvolili taktiku presúvať sa v čase kedy sa chystal spať, čo viac menej aj fungovalo, ale vždy sme si museli prejsť počiatočnym vreskom. Tak som rozmýšlal ako to spravíme, aby chcel dobrovolne sedieť v cyklovozíku a prestal sa ho báť. Nakoniec sa ukázala ako najlepšia taktika dávať mu do cyklovozíka jedlo a hračky keď sa hral v blízkosti vozíka a kupodivu to nakoniec aj zafungovalo. Po pár dňoch začal do cyklovozíka liezť aj sám a od tej chvíle už začalo byť všetko viac menej v pohode a už sme s ním nemuseli každý deň,predtým ako si sadol do vozíka, bojovať.

Mali sme naplánované bicyklovať sa nejaké dva týždne a prespávať v kempoch. Kempy sme vybrali z viacerých dôvodov. Jedným z dôvodov bola cena. V kempe sa dalo prespať o polovicu lacnejšie ako v najlacnejšom priváte (kemp vychádza cca 15-20EUR/deň). Ďalším faktorom bolo aj to, že cyklovozíky boli tak široké, že sa jednoducho cez niektoré dvere nezmestili a museli sme dávať dole kolesá. V kempe stačilo vybrať miesto a jednoducho zaparkovať. Miesta bolo všade dosť. A v neposlednom rade som chcel kempovať aj kvôli Maximovi. Maxim je dosť hanblivý typ a keď sa mu niekto cudzí prihováral hneď chcel ísť na ruky alebo sa rovno rozplakal. Keďže v kempoch je vždy veľa ľudí a stále živo, ľudia sa vám prihovárajú a vôbec nevadí, že im vôbec nič nerozumiete aj tak si s nimi viete dobre pokecať. Zo začiatku sa Maxim správal presne ako doma, ale po pár dňoch začal strácať ostych a začal sa na ľudí usmievať a jeho najobľúbenejšou činnosťou bolo každému a všetkému mávať. Ľuďom, psom, lietadlám, traktorom, proste všetkému. Síce sa z Maxima nestal nebojsa, ale bolo vidieť dosť veľkú zmenu v jeho správaní. V kempoch sme narazili na rôzne národnosti - Slováci, Maďari, Česi, Poliaci, Nemci, Holanďania a mnoho ďalších. Tak si Maxim mohol vypočuť rôzne jazyky, keďže sa mu často niekto prihováral. Zároveň sa aj naučil rôzne nové veci. Napríklad ma raz videl nafukovať nafukovačku a keď bola na zemi aj on si zobral ventil do úst a začal doňho fúkať. Síce ju ešte nevedel nafúkať, ale vedel už ako sa to robí.

Najveselšie pre Maxima boli slnečné rána, kedy vybehol zo stanu, pobehoval po tráve a “zbieral” rannú rosu. Prvé dni kempovania sme mali extrémne horúce počasie. V kempoch neboli stromy a v stane bolo strašne teplo. Tak sme sa chodili každú chvíľu kúpať. Veru som mal aj ja pekne spálený krk z toho slnka. V noci sa spalo dobre, lebo teplota bola okolo 20 stupňov. Ale po pár dňoch prišli dažde, čo bolo po tých horúčavách celkom príjemné osvieženie. Ale keď už pršalo niekoľko dní za sebou, začalo sa postupne ochladzovať. Niektoré noci klesala teplota k desiatim stupňom a občas bolo asi aj menej, predsa len pri vode sú teploty nižšie. Veci už boli po niekoľkodňových dažďoch mokré a teplota klesala až tak, že už aj mňa drglalo celú noc. Vtedy sme sa začali obávať, aby Maxim neochorel a ubytovali sme sa na priváte. Podľa predpovede však malo pršať takmer týždeň a my sme začali zvažovať návrat domov. Prespali sme dve noci na priváte a keď sme boli na informáciách a hľadali ďalšie ubytobanie tak nám povedali, že v Rakúsku majú sviatok (piatok-nedeľa) a majú všetko beznádejne zarezervované. Tak sme znova boli nútený chtiac/nechtiac ísť stanovať. Našťastie sa počasie začalo umúdrovať, prestalo pršať a trochu sa aj oteplilo. Ale pre istotu sa začal boj s premnoženými komármi.

Stala sa nám taká zvláštna vec. Telefonicky sme si vybavili ubytovanie. Keď sme volali majiteľke privátu, všetko bolo v poriadku. Ale keď sme prišli na miesto, pani sa začala vykrúcať, že máme moc malé dieťa a nechcela nás ubytovať. Nerozumel som prečo, ale nakoniec sme ju presvedčili, aby nás zobrala. Potom sme išli do mesta a vrátili sme sa až podvečer a asi 15minút po tom ako sme prišli na izbu sa prišla pani sťažovať, že robíme veľký hluk (to deti zvyknú robiť :). Ráno nám prišla celá vytešená povedať, že v noci vôbec nepočula Maxima plakať (ten spal ako poleno) a povedala nám, že keď pôjdeme nabudúce okolo, máme sa určite staviť. Myslím, že na budúce pôjdeme určite radšej inde. Na druhú stranu, keď sme prespali u druhej pani, tá sa veľmi tešila, že tam má malé dieťa a Maxim sa tešil, že sa môže hrať s jej mačkami, ktoré stále kŕmil jablkami :)

Občas sa stretávam s ľudmi, ktorý hovoria, že si nevedia predstaviť, že by mali prespať v kempe. Trochu popíšem ako vyzerajú kempy a kempovanie v Rakúsku. Na našej ceste okolo jazera sme navštívili sedem z deviatich kempov. Slovák si kemp predstaví ako miesto, kde je plno stanov na jednom mieste, špinavé záchody a sprchy a nízky komfort. V Rakúsku je v kempoch veľmi málo miesta vyhradeného výlučne stanom. Väčšina kempu je vyhradená karavanom alebo mobilným domčekom, ktoré sú tu umiestnené na stálo a sú pripojené na vodu, plyn a kanalizáciu. Je to v podstate ako u nás keď majú ľudia chatky. V kempoch máte v podstate všetko čo budete potrebovať a ani nemusíte vychádzať z kempu. Nájdete tu obchod, reštauráciu, práčovňu, sprchy, záchody, internet. Kempy bývajú tak veľké, že často sa stáva, že ľudia idú na záchod alebo sprchu na bicykli. V Rakúsku a v Nemecku sú sprchy a záchody vždy čisté a upratané. Jedine Vám môže vadiť, že občas sedíte na záchode s dvadsiatimi ďalšími ľudmi :) V kempoch bolo vždy buď prírodné jazero alebo kúpalisko. Ľudia, ktorý sa ubytujú v kempe alebo napríklad vo vybranom penzióne, dostanú takzvanú Neusiedler See Card s ktorou potom majú rôzne atrakcie (kúpaliská, múzeá, ihriská, ...) buď úplne zdarma alebo s výraznou zľavou. Takýmto spôsobom sa snažia udržať návštevníkov v regióne.

Stravovanie v Rakúsku je v podstate podobné ako u nás. Buď sú k dispozícii denné menu: polievka + hlavné jedlo od 6 EUR, alebo sa najete z jedálneho lístka cca od 12 EUR. Samozrejme máte k dispozícii rôzne obchody s potravinami, takže doplniť zásoby nie je žiadny problém. Obchody s potravinami bývajú aj priamo v kempoch, ale väčšinou majú dosť vysoké ceny a ľudia tu kupujú len čerstvé pečivo, ktoré sa dá kúpiť každý deň od 7:00.

Po nejakej dobe sa u mňa vždy objaví taký zvláštny stav, ktorý som nazval “syndróm desiateho dňa”. Ide v podstate o to že ak ste na dovolenke a je jedno ako je vám tam dobre, poviete si: je tu super, ale už by som aj išiel domov. U mňa to býva väčšinou desiaty deň. Zistil som, že niečo podobné zažívajú aj iný ľudia, tak som rád, že v tom nie som sám :) Ale keď tento stav prekonám už vydržím cestovať kľudne aj celý rok :)

Jazero Neusiedler leží čiastočne v Rakúsku a čiastočne v Maďarsku. My sme prešli len rakúsku časť, takže sme sa museli presúvať aj trajektom na druhú stranu jazera.

Po dvanástich dňoch cesty sme sa rozhodli, že už nastal čas vrátiť sa domov. Okrem iného sa malo zhoršiť aj počasie (nakoniec potom skoro týždeň pršalo a boli sme radi, že sme sa v správny čas vrátili). Trocha sa vždy obávam prvého a posledného dňa cesty, lebo väčšinou tieto bývajú najnáročnejšie a väčšinou aj najproblémovejšie. Posledný deň sme sme zbalili veci a vydali sme sa na cestu.

Chvíľu po odchode začal fúkať silný vietor a ešte k tomu aj pršať a ráno bola celkom zima. Aby toho nebolo dosť tak sme ešte zablúdili (prvý krát a práve posledný deň) a aby toho nebolo málo, Maxim sa zobudil asi po hodine spánku. Tak sme sa usadili v altánku, odpočinuli sme si a občerstvili sme sa. A zrazu sa všetko zvrtlo. Prestalo pršať a fúkať, našli sme cestu a Maxim znova zaspal. Ani neviem ako a po pár hodinách sme boli v Bratislave. Nakoniec to išlo celkom hladko aj keď to tak zo začiatku nevyzeralo. Človek veľmi rýchlo pocíti, že sa vrátil na Slovensko. Nekvalitné cyklocesty, niektoré viedli priamo po chodníku na autobusovej zastávke a hlavne si občas všimnete, že kultúra vodičov voči cyklistom oproti Rakúsku riadne zaostáva.

Jeden deň sme ešte prespali v Bratislave a potom nás čakal presun vlakom. Po pár hodinách sme šťastne dorazili domov. Tak to bol náš prvý výlet s Maximom a už teraz sa tešíme na ďalšie dobrodružstvá ...